Kontakt Silver Remnants na Illiu

https://www.youtube.com/watch?v=sFAKECUeew0&feature=related

CLERIC:

Jeden z operátorov prebral z úsporného režimu energetickým impulzom. Šosovka sa otvorila a zaostrila. M.R.P. Boly ešte vypnuté, takže sme ešte stále cestovali hyperpriestorom. Indikátor času ukazoval doterajšie trvanie letu takmer päť hodín. To by zodpovedalo.
„Povolajte do mojej kajuty Leera Enerarda!“
Prikázal som, a opustil som mostík. Kým som v pracovni čakal na Leera otvoril som si položku osobného fondu. Kreditov tam bolo na mňa dosť veľa a tak som nastavil príkaz na prevod pedesiatich tisíc na Toreino konto, len čo bude v dosahu akýkoľvek zodpovedajúci sieťový signál. Keď som s tým bol hotový, začal som pripravovať podrobnejší výpis misií pre agenta. Než sa Leer stihol dostaviť, operátor mi komunikátorom ohlásil, že za pätnásť minút vystúpime z hyperpriestoru.


LEER ENERARD:

Hologram sa znova rozohnal. Uhol som sa do strany, zachytil ho za čiastočne priehľadnú ruku a prehodil cez seba. Sledoval som ako sa prevalil a opäť sa postavil. Zaujal som pozíciu na odrazenie ďalšieho útoku.
„Leer Enerard, hláste sa prosím okamžite v pracovni Commandera Inferiora! Leer Enerard hláste sa prosím okamžite v pracovni Commandera Inferiora!“
Zaznelo určite na celej lodi.
„Zruš program!“
Hologram súpera na začiatku zamýšľaného útoku zablikal a zmizol. Dal som si poklus von z holografickej telocvične až do výťahu. Vždy som sa snažil udržiavať v kondícií aby som prácu ktorú som si tak obľúbil mohol vykonávať čo najdlhšie. Bude to misia, čo iné. Na mojej zvedavosti ostávalo už iba to, čo bude jej predmetom. Potom ako som vystúpil z výťahu na správnom podlaží, už som nebežal ale bežným krokom som sa dostal pred dvere pracovne C.I. Automaticky sa otvorili a ja som vstúpil do miestnosti. Zastavil som sa pred stolom Commandera Inferiora a zasalutoval som. Aj on sa postavil a pozdrav oplatil. Vyzeral, že mu niečo urobilo radosť, aj keď v tom akým spôsobom on prejavoval niektoré pocity sa šlo dosť ťažko vyznať.
„Je mi jasné, že viete prečo ste tu, tak...“
Posunul ku mne súbor zobrazený na tablete.
„...želám príjemný pobyt na Illiu. V materiáloch máte aj pár ďalších zastávok.“
„Iste pane.“
Zasalutoval som.
„Nemusím vám pripomínať...“
„že táto misia má najvyššiu prioritu!“
Dokončil som ním načatú vetu.
„Ako inak.“
Povedal som si v duchu. Oplatil mi vojenský pozdrav a ja som opustil jeho pracovňu. Cestov po chodbách a výťahom do hangáru som sa pozrel, či budem iba vyzvedať alebo zabíjať. Zistil som, že zbrane by som potrebovať nemal, ale bez nich tam nepôjdem. Takže Illium mi vybral na úvod. Milé od neho. Ak to prežijem tam, inde by to mala byť už dosť hračka. Prešiel som sa hangárom až ku svojej lodi. Bola to korisť. Patrila prvej obeti ktorú som ako lovec ľudí úspešne dopravil do pekla. Nevyzerala kto vie ako, ani jej predošlí majiteľ, a mala už svoj vek, ale to bola výhoda, aspoň nepriťahovala zbytočnú pozornosť. Ale pod povrchom to vyzeralo trochu inak. Ak to bolo nutné tak Spustil som systém a skontroloval si svoju výbavu. Helix som si rozložil na jednotlivé časti a usporiadal som si ich do tajných kapsý špeciálneho ruksaku. Keď som bol hotový uzavrel som vchod do lode a kontaktoval CIC.
Leer Enerard: „Tu agent Tai´esse, žiadam o povolenie na odlet.“
Operátor: „Zamieta sa. Let hyperpriestorom na určenú pozíciu bude trvať ešte päť minút. Upovedomíme Vás.“
„Ešte päť minút.“
Zamrmlal som si pre seba. Tie ma nezabijú.
Operátor: „Agent Tai´esse, máte povolenie na odlet.“
Leer Enerard: „Rozumiem, ďakujem.“
Vzlietol som zo strojom do voľného vesmíru. Predomnou sa črtala Illium. Tých päť parsekov ktoré ma od nej delili mi trvalo preletieť asi dvadsať minút kým som vstúpil do atmosféry. Moje povinnosti ma zaviedli na stranu ktorá bola odvrátená a ponorená do noci. Keď som klesol dostatočne nízko videl som pod sebou miliardy svetiel gigantického mesta. Navigačný systém ma upozornil na najbližšie starporty. Vybral som si ten ktorý mi najviac vyhovoval na plošine nad vodou.
Agent Tai´esse: „Tu loď z kódovým označením Zy771Ts, žiadam o povolenie pristáť na plošine 2.5.1.“
StarportOperator: „Povolenie sa udeľuje!“
Tlmiče trochu zaškrípali keď kovové nosnice dosadli na povrch plošiny. Prehodil som si ruksak cez plece, skontroloval som si, či mám pri sebe M-5 a vypochodoval som z lode. Vchod sa automaticky uzavrel. Rozhliadol som sa po plošine. Bol som úplne sám. Dotkol som sa komunikátora zápästí ľavej ruky a zadal špecifické ID ľudského muža, ktorého som poznal len ako Johnatan a čakal som na spojenie.
„Spojenie nedostupné, prajete si zanechať odkaz?“
Ak zanechám odkaz... hm aj tak bol môj komunikátor vystopovateľný, ale to ma netrápilo, práve preto som ich vždy mal po ruke viacero a posledného použitého som sa vždy zbavil, to bol môj systém aby nikto nemohol zistiť moju polohu. Ak aj teraz bude niekto stopovať signál dopátra sa morského dna pod pristávacou plošinou a ja už dúfam budem dávno z Illia preč.
„Tu Tai, počúvaj potrebujem si s tebou súrne pohovoriť. Keď si toto vypočuješ príď na naše obvyklé miesto, budem tam čakať.“
Prerušil som komunikáciu, odopol komunikátor zo zápästia a širokým rozmachom ho hodil smerom k šyrokej vodnej ploche. Z vrecka som vylovil ďalší, ktoré obsahoval úplne iný ID kód a pripol som si ho na miesto toho starého.

Najprv sa chcem ospravedlniť za to, že som mal takú dlhú prestávku, ale v poslednom čase toho bolo v škole na mňa trochu moc. Každopádne teraz som si ukradol nejaký čas takže pridávam niečo nové:

LEER ENERARD:

Ešte som ho nemal na ruke ani pol minúty a už sa ozval prichádzajúci signál. No jasne, ďalší budem musieť zahodiť. Pomyslel som si.
CLERIC: „Opäť meškáš z našou objednáukou. Už na teba dlhšie čakať nemôžeme. Ak sa stretneme niekde in...“
Ozvalo sa fingované zakašľanie.
„...de budeš ľutovať, že si našu objednávku nevybavil včas.“
Spojenie sa prerušilo a ja som odopol a odhodil ďalší komunikátor. Bol to kód keby náhodou niekto sledoval linku. Cleric v podstate povedal, že sa nemôžu zdržiavať na obežnej dráhe, aby nedošlo k odhaleniu a keď budem hotový mám sa im ozvať z Dekuuny. Nádych a výdych a vykročil som z pristávacej plošiny starportu. Prešiel som malým spojovacím tunelom ktorý ústil priamo na ulicu. Bolo tam rušno ako vždy. Illium nikdy úplne nespalo a práve preto bolo nebezpečné. Každé mesto ktoré sa na ňom nachádzalo bolo zpravidla obrovskou aglomeráciou. Samozrejme boli oblasti kde tak rušno nebolo, ako rôzne skladové oblasti a výrobné haly a aj tých bolo na Illiu neúrekom. Zamiešal som sa do davu ktorý bol skutočne rôznorodý, Salariáni, Drellovia, Elcorovia, Batariáni, kde tu nejaký človek, no proste veľkomesto. Nenúteným a uvoľneným krokom som kráčal po uliciach až k miestu stretnutia a neponáhľal som sa. V dave je síce jednotlivec dokonale anonymný ale tiež je naokolo príliš veľa očí a uší. Kto vie kedy si Johnatan vôbec ten odkaz vypočuje, a ak tak na mňa snáď počká. Miestom nášho stretnutia bol jeden zo zastrčených pajzlíkov zo zaujímavým názvom „Čierna diera“. Vchod bol v bočnej dosť temnej, slepej uličke. Holografický nápis už ani súvisle nesvietil skôr chaoticky blikal. Hneď vedľa v chodu si to rozdávala Asari z nejakou ženou. Nevenovali pozornosť mojej prítomnosti o nič viac, ako ja tej ich. Skôr som o ne len zavadil pohľadom keď som vchádzal dovnútra. Hral tam nejaký hudobný podmaz ťažko určiteľného žánru. V celom podniku bolo nepočítajúc barmana sedem osôb. Žiadna z nich však nebola Johnatan. Sadol som si k barovému pultu.
„Dva krát HyperVolume.“
Najprv som čakal asi pol minúty než barman, Drell predomňa postavil požadovaný drink a potom na Johnatanov príchod. Neznášam čakanie ale nič iné mi nezostávalo. Vytiahol som si holografický tablet a čakanie som si krátil okrem drinku projekciou. Ale čakal som pol hodinu, z nej sa stala hodina, potom hodina a pol, dve hodiny a už ma to prestávalo baviť. Niečo tu nesedelo. Z Johnatanom som jednal už niekoľko krát a takto ešte nikdy nemeškal. Pri našom prvom stretnutí toto miesto navrhol on a z toho som začal vychádzať. Zamával som na barmana ako keby som chcel objednať. Pripravil som si niekoľko násobne viac kreditov ako by bolo potrebné a vrazil som mu ich do ruky. Spýtavo som sa naňho zadíval.
„Pohovorme si!“
Jednoduchým kývnutím hlavy som naznačil smerom k dverám do kuchyne. Predtým, než som vstal a odobral sa tam za ním som rýchlo prebehol očami ostatné stoly či mi niekto náhodou nevenuje prílišnú pozornosť a schmatol tablet. Barman tam na mňa čakal zo založenými rukami. Ak predtým v kuchyni niekto aj bol, očividne ho poznal preč. Stlačil som poistku na M5 a nastavil som najnižšiu intenzitu zbrane. Pre prípad, žeby aj napriek slušnej sume nebol veľmi zhovorčivý.
„O čom bude náš výnosný rozhovor?“
Spýtal sa a pôsobil dojmom, že toto sa mu stáva častejšie. Otvoril som na tablete súbor a nechal zobraziť Johnatanovu fotku v 3D.
„Známy?“
„Hej, dosť častý zákazník, myslím, Johnatan sa volá.“
„Kedy tu bol naposledy?“
„No už dlhšie tu nebol.“
„Ak by som ho chcel nájsť, kde by sa to dalo? Alebo keby som chcel poznať jeho druhé meno?“
Iba nesúhlasne vrtel hlavou. Zaťal som zuby. Potreboval som to vedieť, ale nebol som si istý, či by sa kôly tomu oplatilo vyťahovať zbraň. Ale barman by mohol niečo vedieť. Ľudia sa za pultom rozprávajú o rôznych veciach a barman je vždy chcením alebo nechceným svedkom. Teda ak si niekto nedáva pozor na ústa. Rozhodol som sa byť ešte tentoraz veľkorysý.
„Ani teraz sa v hlave nerozsvecuje?“
Vytasil som sa z ďalšími niekoľkými kreditmi. Zakrútil ústami a uprene hľadel na ponúkané kredity.
„Ak ma môj sluch neklamal, kedysi hovoril čosi o akýchsi skladoch elementu 0 či čo.“
„Fajn.“
Otočil som sa na odchod. Bohužiaľ ten chlap mal možnosť dívať sa na moju tvár až príliš dlho a podrobne. Náhle som sa prudko otočil vytasil M5 a vystrelil výboj nastavený na najnižšiu intenzitu. Nepotreboval som aby sa jeho hlava rozprskla na dvere, to by si mohol niekto všimnúť. Nehlučný výboj sa mu zavŕtal do čela tesne nad nosom. Drell sa s tupým výrazom v očiach zviezol na kolená a potom sa sklátil na zem. Zohol som sa a vzal som mu kredity ktoré som mu pred chvíľou strkal do rúk.
„Sakra!“
Zanadával som keď som si všimol aktivovaný komunikátor, ktorý skryl pod rukáv. Strhol som mu ho z ruky tiež. To sú tu snáď donášači všetci alebo čo? Radšej som pekne rýchlo vypadol von cez kuchynský zadný východ. Uf takže sklady elementu 0. Nič lepšie som zatiaľ nemal a aj to bolo diskutabilné. Odpočúval ma, a kto vie za akým účelom a z akého dôvodu. Možno len chcel poznať moju reakciu alebo ma naviesť do pasce. Bola tu však ešte jedna možnosť. Znovu som sa zamiešal do davu ľudí až kým sa mi nepodarilo nájsť zase jednu prázdnu uličku. Oprel som sa chrbtom o stenu, bezdrôtovo som prepojil tablet z komunikátorom a spustil vyhľadávanie polohy z ktorej bol prijatý posledný kontakt.

Záznam infiltračných agentov TSTG:
Poadarilo sa nám vypátrať kontakt na Gethov, meno Jonathan. Použité extrakčné metódy dopomohli získať všetky informácie, čo informátor . Zaistili sme miesto stretnutia mobilnými štítovými bariérami, ostreločami a narkotickými zbraňami. Príkaz znie ak sa nepodarí zajať v celkovom zdraví zmrzačiť do stavu, v ktorom je možná extrakcia.

TSTG mal pokryté celé okolie zo salarianskou precíznosťou a štíty sa mali aktivovať akonáhle vijde a to , ktorékoľvek vchodu. Personál to radšej neriskoval Osiriho vedienie, za chyby trestalo popravou a absolútnou stratou identity. Na každý vchod boli 4 sniperi väčšina turianskí.

Velil im salarián. Priemerná výška, silné tmavé oranžové pruhy na tmavohnedej pokožke, prenikavé zelené oči a nie veľmi veľké hlavové laloky. Bol v ľahkom brnení s silným štítovým boostom. Neniesol žiadne insígnie . Sám jeden z vinikajúcich infiltračných špecialistov, ktorí opostili STG spolu s Osirim.
,,Vycháza z budovi, pripravte sa." na omnitoole sledoval kameru, čo mierila priamo na agenta SR.
,,Pokiaľ možno živého, ak by to nešlo dobre odstrelte mu nohu alebo ruku. "
Tým sa sa dala do pohybu celá mašinéria. Aktivovali sa bariéry na Všetkých únikových vchodoch a tých pár civilov, čo by sa mohlo zapliesť nehralo žiadnu rolu, strieľali by aj skrz.
Za bariéru dopadli granáty z plynom. Plyn bol priehľadný aby dovoľoval dokonalý prehľad nad situáciou .

Prsty sniperov nedočkavo hladkali spúšte pušiek priamo chtivých vystreliť smrtiace projektily. Nemálo bolo v TSTG z toho istého dôvodu ako Osiri, zlikvidovať Gethov nadobro, zničiť hrozbu odvety navždy. V bitke o citadelu statočne padlo mnoho turianov, ktorí bránili nielen svojích krajanov ale aj cudzincov. Mnohí sa z tým nezmierili .

LEER ENERARD:

Niečo z cinknutím dopadlo neďaleko mňa. Odtrhol som pohľad od obrazovky na ktorej sa zobrazoval vystopovaný signál do jedného zo skladov v severnej časti mesta aby som sa pozrel čo to bolo. Malá strieborná okrúhla vec, granát.
„A je po mne!“
Bolo prvé čo ma napadlo. Chrbtom opretý o stenu, po pravici slepá ulička po ľavici granát... na konci uličky ktorá ústila na hlavnejšiu cestu som si dokonca ešte všimol spustenú bariéru. Granát však nevybuchol z toho som usúdil, že ma nemá zabiť, bude v ňom nejaký plyn. Vedel som, že by som sa nemal nadychovať ale aj napriek tomu som to urobil a potom som dych zadržal. Čo teraz? Chvíľu som stál bez pohnutia a potom som sa prudko stočil a ramenom rozrazil dvere čo boli vedľa. Nanosekundu potom prevŕtal stenu o ktorú som sa opieral projektil. Takže snipery. Bol to zadný vchod bytového domu. Horúčkovite som premýšľal čo ďalej. V podstate som teraz vbehol do pasce, mohol som ísť len hore, na vyššie poschodia. A vzdať sa bez boja, to by som si nepripadal ako plnohodnotný člen Silver Remnants. Tak som nastúpil do výťahu a nechal sa vyviesť až na najvyššie poschodie. Zatiaľ čo som vo výťahu trčal som do tabletu naškrabal správu:
„Zapadol som na jednu párty. Je to tu trochu divoké hlavne veľa pitia. Neviem kedy budem mať čas. Nepridáš sa? Inak neviem prečo Johny neprišiel. Tai´esse.“
Už aj tak v slovách zakódovanú správu som ešte previedol do „gethských“ jednotiek a núl. Bol tu však ďalší problém, ako tú správu odoslať. Ryuujin bol na prijatie signálu už pravdepodobne priďaleko. Nechal som teda tablet vyhľadať dostupné vysielače a medzi tým som si z chrbta zložil batoh. Začal som jednotlivé časti Helixa skladať do konkrétnej podoby. Bol som hotový krátko potom ako sa dvere na najvyššom poschodí otvorili a povesil som si ho na rameno. Vytiahol som M5 a nastavil ho na najvyššiu možnú intenzitu. Potom som vystrieľal do stropu výťahu niekoľko dier, až vznikla jedna dostatočne veľká diera aby som sa ňou dostal hore. Chcelo to námahu a dosť to trvalo ale nakoniec som sa dostal do malého priestoru medzi výťahom a stropom šachty. Na výťahové lano som pripevnil výbušninu a skočil späť do kabíny. Potom čo som z nej vyšiel som ju odpálil a sledoval ako výťah letí šachtou dole. Síce som si odrezal jednu z únikových ciest, ale keďže tu bola reálna hrozba, že mojim protivníkom by slúžila ako prístupová nemohol som nič riskovať. Hluk spôsobil záujem obyvateľov. Niektorý z nich už vykukovali na chodbu, keď si však uvedomili že som ozbrojený hneď sa sťahovali späť. Namieril som na jednu hlavu ktorá nebola dostatočne rýchla a bola tak isto ako moja, Turiánska.
„Ani sa nehni mladý!“
Prišla tá horšia časť môjho narýchlo spackaného plánu, obetný baránok. Naznačil som mu aby prišiel bližšie.
„Nechajte ma! Ja som nič neurobil!“
Protestoval.
„Nič sa ti nestane, ak urobíš čo ti poviem.“
Zaklamal som. Mieril som na neho M5ťkou zatiaľ som sa hrabal vo vreckách až kým som nenašiel čo som hľadal.
„Daj si to na zápästie, okamžite!“
Keď už mal mikroprocesor pripevnený k zápästiu postrčil som ho ku schodom ktoré viedli na strechu. Otvoril som poklop vedúci. Zavanul ním vzduch. Zvesil som si helix z pleca, vytiahol z neho energetický klip a zbraň vyložil opatrne na strechu. Vzal som do rúk tablet a otvoril som si softwarové podokno. Bezdrôtovo som prepojil mikroprocesor na Turianovej ruke s tabletom a spustil kalibrovanie softwaru. Po očku som kontroloval schody na druhej strany ktoré viedli dolu. Aj tými by v podstate mohly pokojne prísť, ale zatiaľ som nemal čas poriešiť túto stránku veci. Software dokončil kalibráciu.
„Na strechu! Poďme!“
V jeho očiach som ale videl odmietavý postoj.
„Nie si v situácií aby si mohol vzdorovať!“
Chvíľu som podržal spúšť aby sa ozval zvuk akumulovaného smrtiaceho výboja a potom som vystrelil do steny. Turian naprázdno prehltol.
„Prečo?“
„To nemám čas vysvetľovať. TAK!“
Začal vystupovať schodmi na strechu. Sledoval som ho a dúfal, že mi na tento dosť zúfalí trik aspoň niekto skočí.

Salariansky veliteľ prepadu :
,,Prepadový tým do budovi, snipri sledujte strechu." sám vedel, že sa kontakt pokúsi vyslať signál, vo svojej prehnanej salariánskej precíznosti mal pripravenú rušičku . Signálu, spôsobí menšie nepríjemnosti všetkým v budove ale to ho absolútne netrápilo. Toto kolaboranta s Gethmi musí dostať.

Dnu zatiaľ vošlo komando. Bol zmesou rád a malo širokospektrálny charakter. Boli pripravený bez milosti strieľať aj skrz civilistov.
Vyrazili dvere a učebnicovo postupovali práve keď došli k výťahu dopadla kabína. Prvých dvoch náraz ohromil takže že inštinktívne odskočili a dopadli na zem zvyšok zamieril tým smerom .
Dôkladne prehľadali prízemie a zahlásili: ,,Je hore a zničil víťah, ideme dohora núdzovým schodišťom"