Wiraa Quill:
Siahla som na zlatú kľučku inak uhľovo čiernych dverí.
„Pokojne a rozvážne.“
Pripomenula som si. Za tými dverami čakala moja skúška na čarodejnicu a ja som nemala najmenšie tušenie, čo si pre mňa matka predstavená spolu z čarodejníkmi ktorý jej pomáhali, pripravili. Mala som na sebe svoju bielu róbu a plášť a ešte dýku. Nič viac mi nedovolili vziať si zo sebou. Otvorila som dvere a vošla dovnútra. Bola tam takmer absolútna tma. Iba tesne za vchodom boli postavené dve stredne veľké svietniky, ktoré osvetľovali stôl. Na ňom bola položená veľká varecha a snáď všetky prísady do elixírov aké ma kedy naučili poznávať. Niektoré iba tak voľne položené, iné v malých kožených, označených váčkoch a bolo tam aj zopár prázdnych ampuliek. Všimla som si, že aj kdesi úplne úplne vzadu žiarilo jedno malé svetielko. Zdalo sa, že miestnosť na dĺžku je obrovská. Vedľa stola stál cínový kotlík pod ktorým bolo už naskladané drevo.
„Fajn, takže pripraviť nejaký elixír, ale aký?“
Pre začiatok som namierila pravú ruku prstami smerom k drevu a sústredila som tok magickej energie aby som drevo pod kotlíkom zvnútra rozohriala. Nebol to ani okamih, než vzbĺklo. Prišla som trochu bližšie. Kotlík bol prázdny. Rozpriahla som nad ním ruky a doširoka roztiahla prsty. Z ich končekov mi po chvíľke sústredenia začala prýštiť voda v malých tenkých pramienkoch, ktoré všetky smerovali do kotlíka. Keď už bol dostatočne plný, usúdila som, že by už bolo na čase zistiť, o čo tu vlastne ide. Znovu som namierila ruku smerom k zapálenému plameňu a trochu z neho si ukradla. Asi centimeter nad mojou dlaňou blkotal plamienok. Poskytla som mu prísun k mojej vnútornej sile a on zosilnel. Moje okolie zalialo svetlo. Všimla som si, že vlastne stojím na okraji bazéna, keď sa svetlo odrazilo od nehybnej vodnej hladiny. Aj keď som si najprv myslela, že je to čierny mramor. Plameň som usmernila a sformovala do tvaru ohnivej gule, ktorú som poslala na druhý koniec miestnosti a pozorovala ako plachtí vzduchom. Trvalo dosť dlho, než som prestala vidieť odlesky jej svetla na vodnej hladine. Teraz išlo o to, či sa mám na druhú stranu dostať čo najrýchlejšie, alebo je v tom niečo iné. Prešla som až na okraj, kľakla si na kolená, a otvorenou dlaňou prešla nad hladinou vody. Tá sa na tom mieste mierne zvlnila, aj keď v miestnosti nebolo žiadne prúdenie vzduchu ani nič očividné, čo by tie vlnky mohlo spôsobiť. Z vody som cítila sálať energiu, áno rozhodne na ňu bolo uplatnené nejaké kúzlo. Skúsila som, či sa mi z nej podarí nabrať pomocou mojej sily. Voda bublala a vzpierala sa, ale nepodarilo sa mi z nej vytiahnuť vodnú guľu, ako som to dokázala z bežnou vodou. Túto vodu, niečo držalo tam kde bola. Keď sa mi z nej nepodarilo odčerpať teplo, čím by som ju zmrazila a mohla prejsť peši, začínala som tušiť, čo budem potrebovať namiešať. Vrátila som sa k stolu z prísadami. Voda v kotlíku už takmer vrela. Znovu som si prešla pripravené prísady a vybrala z nich rybí olej, sumčie ikry, šupiny striebornej šťuky a vodnú trávu. Olej a šupiny som pridala do vody, ikry som rozdrvila čepeľou svojej dýky a najemno nasekala aj vodnú trávu. Všetko som tam pridala a zamiešala. Potom mi nezostávalo nič než čakať kým sa elixír, ktorý umožňuje dýchanie pod vodou uvarí. Keď som ucítila nepríjemný a výrazný rybí pach vedela som, že je hotový. Nabrala som jednu plnú ampulku a zazátkovala ju. Vzala som si opäť do rúk plameň a ten čo ešte stále plápolal pod kotlíkom som uhasila lusknutím prstou. Sústredila som svoju moc na to, aby som ochladila obsah ampulky na požívateľnú teplotu. Potom som ju do dna vypila, znova vytvorila z plameňa ohnivú guľu, ale tento krát som ju nechala aby obiehala okolo mňa v určitej vzdialenosti a začala sa vyzliekať. Keď som sa v miestnosti ocitla nahá ako keby ma práve boh stvoril zažmúrila som oči a prudkom geste rozmáchla ruky. Prudký závan vetra schmatol všetko moje oblečenie a niesol ho ponad vodnú hladinu až na druhú stranu. Vzala som zo zeme svoju dýku a sadla si na kraj bazéna. Opatrne som načiahla nohu a jedným prstom som sa dotkla vodnej hladiny. V tom okamihu ma neviditeľná sila prudko strhla takmer až ku dnu. Začala som sa zmietať a to nielen prekvapením ale aj preto, že elixír ešte nezačal plne účinkovať a ja som sa nechtiac napila. Pery som však už držala pevne zavreté a rukou som si stláčala nos. Cítila som chladnú masu vody nad sebou ako ma tlačí a udržuje čo najbližšie ku dnu. Nástup účinku elixíru sa našťastie dostavil skôr, než som sa stihla utopiť. Ako náhle mi došlo, že dýcham vodu, začala som plávať smerom na druhý breh. Voda kládla istý odpor, ktorý sa ale dal zvládnuť. Vedela som prečo je to tak. Bol to určite nápad jedného z mojich učiteľov, majstra Halseho. Vždy prizvukoval, že čarodejník by aj napriek tomu, že má moc, nemal zabudnúť na to aké to je, používať svaly. Neviem ako dlho to trvalo než som sa vynorila na druhom brehu, určite to však nemohlo byť dlhšie ako hodina, pretože účinok elixíru nevyprchal. Množstvo ktoré som požila približne zodpovedalo hodinovému účinku. Na druhom brehu som sa zabalila do svojho bieleho hrejivého plášťa, osušila sa oň a potom sa znovu obliekla. Svetlo ktoré som videla z druhej strany bolo vydávané svetelnou guľou ktorá sa vznášala asi pol metra nad zemou. Priamo pod ňou ležal na zemi kožený mešec a zvitok pergamenu. Vzala som pergamen a roztvorila ho. Stálo tam:
„Privolaj elementálov všetkých štyroch živlov. Z každého živlu jedného a odovzdaj mi nad nimi kontrolu. Matka predstavená.“
Pergamen som znovu zvinula a vzala do rúk kožený mešec. Vedela som čo v ňom je. Svetelná guľa sa trochu zdvihla ako náhle som sa mešca dotkla a teraz osvetľovala väčšiu časť podlahy podo mnou. Kľakla som si na kolená. Vytváranie privolávacieho obrazca pomocou čarodejníckeho piesku je jedna z najnáročnejších činností. Predpokladala som, že mi to zaberie ďalšiu hodinu. Začala som pomaly a sústredene malým pramienkom sypať bieli čarodejnícky piesok na podlahu a vytvárať tak obrazec kruhu. Občas som musela rukou piesok trochu uhladiť alebo rovnomernejšie rozmiestniť. Keď bol prvý kruh hotový začala som vytvárať v rovnakej vzdialenosti okolo neho štyri ďalšie ale menšie. Pôvodný kruh bol stredom celého tohto obrazca. Piesok ktorý mi zostal som rozsypala do každého okrem stredového kruhu tak aby čo najviac pokryl plochu. Keď bol na ploche každého kruhu piesok, prstom som začala do každého kruhu prstom písať znaky a slová starobylého magického jazyka Arcane, ktorý mali privolaných démonov spútať a podriadiť vôli privolávateľa. Konečne som sa postavila do kruhu uprostred a začala deklamovať privolávanie:
„Esanata nalte teno. Ove qa thé pregu córé, ove qa mibu wei to sóre. Me kalte asta, me fona eta, me lia ista, me dhellga quinba me! Meg ré zan, b´an tar elré stram. Efram ehnam, gy untha imate, ove qa... (Povstante živelný duchovia. Sama ja volám vaše podstaty, ja sama viažem ich k sebe. Príď chladný vlniví, príď žiarivý pálivý, príď prudký vetrný, príď živý kvitnúci, príď! Príďte vy všetci, sem na túto zem. Tu a teraz, v tomto čase, ja sama...)“
Slová sa rozliehali celou miestnosťou a ozvena mi ich prinášala späť. Piesok v kruhu napravo pred ňou vzplanul a ustálil sa v podobe muža tvoreného plameňmi, naľavo sa zase vzniesol do vzduchu vo vzdušnom víre a zostal v tejto forme. Vedela som, že za sebou mám vodu a zem. A teraz ich odovzdať do područia matky predstavenej. Zamračila som sa a úporne som premýšľala ako sa odovzdáva kontrola nad privolaným démonom akéhokoľvek druhu. Mala som pocit, že je k tomu dotknúť sa osoby ktorej kontrolu odovzdávam, alebo aspoň veci, ktorú vlastní. Uvedomila som si, že v rukách ešte stále zvieram takmer prázdny mešec z pieskom. Teraz si už len spomenúť na slová:
„Dajbu pregu juthirin , phalea pregu nocto. Xei wei eveste yalaka, gatha owia bera. Utili hi-gy ata rautrim, carne ata borgo! (Rozväzujem vaše putá, nepúšťam vás však. Iba ich odovzdávam osobe, ktorej patrí toto. Odteraz ste v jej područí, plnte jej príkazy!)“
Zmenu som necítila ale vzápätí som ju uvidela. Videla som ako sa okraje kruhov porušili a vytvorili tak cestu aby mohli elementáli z kruhov vystúpiť. Ozval sa hlas, ktorý vychádzal zo svetelnej gule nad nami. Bola to matka predstavená:
„Kjé atu! (Zabite ju!)“
Podarilo sa mi len vyhŕknuť:
„Čože?!“
Ako prvý zaútočil oheň, a ohnivým lúčom ktorý na mňa vyslal zasiahol moju ľavú ruku. Vykríkla som bolesťou keď mi rukáv mojej róby začal horieť. Prešla som si dlaňou pravej ruky ponad horiaci rukáv. Zo stredu dlane sa mi rinul silný prúd vody ktorým som si ho zahasila. Snažila som sa nevnímať bolesť a bojovať o život. Zozadu ma do chrbta udrel silný prúd vody a odhodil ma na stranu. Šmýkala som sa po podlahe až kým som ramenom bolestivo nenarazila na rohovú stenu. Elementál zeme dupol nohou o zem a miestnosťou otriaslo zemetrasenie. Pohľad mi skĺzol na bazén. Napriahla som k nemu nezranenú ruku. Bála som sa, že to nebude nič platné na moje prekvapenie však voda tentoraz poslúchla. Vytvorila som tri silné vodné prúdy a všetky naraz vrhla proti ohnivému elementálovi. Dvom sa mu podarilo vyhnúť ale tretí ho zasiahol a on zo sykotom uhasol. Stihol však proti mne vrhnúť ohnivú guľu ktorá sa z hrozivým pukotom rýchlo blížila. Musela som použiť zranenú ruku a prúdom vody guľu zahasiť než sa dostala ku mne. Podlaha sa náhle na niekoľkých miestach roztrhla a začali z nej vyliezať popínavé výhonky ktoré sa mi omotali okolo nôh. Do zdravej ruky som vzala svoju dýku, a čepeľ zapálila. Skôr než som sa však stihla začať vysekávať z výhonkov ktoré sa ma snažili uväzniť vodný elementál my doprial ďalšiu výdatnú spršku vody. Plameň mojej dýky pohasol. Sila vody ma tlačila do roha a ostré šľahúne popínavej rastlinky som už cítila pri krku. Zatvorila som oči a v jednom okamihu som sa snažila odčerpať teplo vo vode vodného elementála. Vzpieral sa tomu, čo bolo dobre, lebo som si uvedomila, že keby som vodu zmrazila teraz, zmrazila by som aj sama seba. Takmer som urobila osudovú chybu. Z námahou som vystrela ruky, a prekvapilo ma, že to ešte dokážem. Voda ktorú na mňa vysielal vodný elementál ma prestala tlačiť. Ak by tam bol niekto prizerajúci sa, mal by pocit, že prúd vody ktorý proti mne tá bytosť vysiela naráža na sklenenú stenu. Vrhla som všetko svoje sústredenie a energiu na jediný cieľ. Trvalo mi to asi dvadsať sekúnd než sa mi podarilo zlomiť jeho obranu a stal sa z neho kus ľadu. Na čo do čerta čaká vzduch? Nechápala som to. Šľahúne ma už škrtili. Teplo ktoré som odčerpala vodnému elementálovy som preniesla do nich. Vznietili sa a púšťali ma. Našťastie som týmto plameňom vládla ja, takže ma nezranili ani nepodpálili. Rozmáchlým gestom som proti elementálovy zeme v podobe malého lesného enta vrhla ohnivú guľu. Uskočil pred ňou ale teraz som už mala situáciu pevne v rukách. Guľu som zmenila na šíp ktorý letel sto násobne rýchlejšie a prešiel elementálovy cez hlavu. Miestnosť zaplavil smrteľný škrekot, dym a vôňa páleného dreva. Elementál v záchvate agónie sa začal potácať smerom k zamrznutému vodnému. To som nemohla dopustiť. Ak by sa vodný roztopil bol by znovu schopný boja. Začala som vytvárať kúzlo ladnými pohybmi rúk a zatínala pri tom zuby od bolesti. Keď som obe dlane vystrela pred seba proti zmrznutému vodnému elementálovy vyrazil prudký vietor, ktorý ho spolu z elementálom zeme vrhol na protiľahlú stenu. Zmrznutý elementál sa roztrieštil na tisíc kúskov a ent zostal nehybne a tlejúc ležať na zemi. Vzdušný vír pomaly vystúpil zo svojho kruhu. Nasucho som prehltla. Voda uhasí oheň, oheň spáli zem a vodu je možné zmraziť alebo nechať odpariť, ale čo proti vzduchu? Práve preto bol vždy najobávanejší a najmocnejší vzdušný elementál. Proti nemu neexistoval protiklad ktorý by ho účinne a relatívne ľahko zneškodnil. Svet sa so mnou zatočil a znovu ma to nacapilo o stenu. V hlave mi až zadunelo. Chcela som proti vzduchu použiť vzduch, ale elementál bol príliš silný. Z očí mi začali tiecť slzy. Zomriem krok od toho aby som sa stala čarodejnicou. Zomriem rukou vetra... tak moment. Vietor ako nepriateľ? V mysli sa mi začalo vynárať niečo z môjho detstva, uspávanku ktorú my mama spievala keď som bola malá:
„Na krídlach vetra, letí mocný mág. Nebojím sa priateľ, vietor nemám z teba strach. Si mocný, mocnejší než ja, však kým spojenci sme obaja...“
Začala som to spievať v preklade do Arcane:
„Un veleno ista, banja ori dijin. Phazare ui temey, ista phacau e orio zare...“
Tlak vzduchu pominul a ja som sa pomaly zniesla späť na zem. Neprestávala som spievať. Vzdušný výr začal ustupovať až sa vrátil do pieskového kruhu. Pravdepodobne matka predstavená kruch znovu zacelila. Zhlboka som si vydýchla. Z gule opäť zaznel hlas:
„Rada by som ti zagratulovala, ale ešte je tu posledná vec.“
Obrátila som svoju pozornosť k svetelnej guli a všimla som si, že pod ňou sa nachádza ďalší stolček z prísadami, vybavením a tentoraz aj stoličkou.
„Namiešaj si masť na tú popáleniu. Týmto sa tvoja skúška skončí!“
Zaškľabila som sa. Namiešať si hojivú masť, to je to najľahšie zakončenie skúšky aké som mohla mať. Sadla som si na stoličku a dala sa do drvenia potrebných prísad.
Siahla som na zlatú kľučku inak uhľovo čiernych dverí.
„Pokojne a rozvážne.“
Pripomenula som si. Za tými dverami čakala moja skúška na čarodejnicu a ja som nemala najmenšie tušenie, čo si pre mňa matka predstavená spolu z čarodejníkmi ktorý jej pomáhali, pripravili. Mala som na sebe svoju bielu róbu a plášť a ešte dýku. Nič viac mi nedovolili vziať si zo sebou. Otvorila som dvere a vošla dovnútra. Bola tam takmer absolútna tma. Iba tesne za vchodom boli postavené dve stredne veľké svietniky, ktoré osvetľovali stôl. Na ňom bola položená veľká varecha a snáď všetky prísady do elixírov aké ma kedy naučili poznávať. Niektoré iba tak voľne položené, iné v malých kožených, označených váčkoch a bolo tam aj zopár prázdnych ampuliek. Všimla som si, že aj kdesi úplne úplne vzadu žiarilo jedno malé svetielko. Zdalo sa, že miestnosť na dĺžku je obrovská. Vedľa stola stál cínový kotlík pod ktorým bolo už naskladané drevo.
„Fajn, takže pripraviť nejaký elixír, ale aký?“
Pre začiatok som namierila pravú ruku prstami smerom k drevu a sústredila som tok magickej energie aby som drevo pod kotlíkom zvnútra rozohriala. Nebol to ani okamih, než vzbĺklo. Prišla som trochu bližšie. Kotlík bol prázdny. Rozpriahla som nad ním ruky a doširoka roztiahla prsty. Z ich končekov mi po chvíľke sústredenia začala prýštiť voda v malých tenkých pramienkoch, ktoré všetky smerovali do kotlíka. Keď už bol dostatočne plný, usúdila som, že by už bolo na čase zistiť, o čo tu vlastne ide. Znovu som namierila ruku smerom k zapálenému plameňu a trochu z neho si ukradla. Asi centimeter nad mojou dlaňou blkotal plamienok. Poskytla som mu prísun k mojej vnútornej sile a on zosilnel. Moje okolie zalialo svetlo. Všimla som si, že vlastne stojím na okraji bazéna, keď sa svetlo odrazilo od nehybnej vodnej hladiny. Aj keď som si najprv myslela, že je to čierny mramor. Plameň som usmernila a sformovala do tvaru ohnivej gule, ktorú som poslala na druhý koniec miestnosti a pozorovala ako plachtí vzduchom. Trvalo dosť dlho, než som prestala vidieť odlesky jej svetla na vodnej hladine. Teraz išlo o to, či sa mám na druhú stranu dostať čo najrýchlejšie, alebo je v tom niečo iné. Prešla som až na okraj, kľakla si na kolená, a otvorenou dlaňou prešla nad hladinou vody. Tá sa na tom mieste mierne zvlnila, aj keď v miestnosti nebolo žiadne prúdenie vzduchu ani nič očividné, čo by tie vlnky mohlo spôsobiť. Z vody som cítila sálať energiu, áno rozhodne na ňu bolo uplatnené nejaké kúzlo. Skúsila som, či sa mi z nej podarí nabrať pomocou mojej sily. Voda bublala a vzpierala sa, ale nepodarilo sa mi z nej vytiahnuť vodnú guľu, ako som to dokázala z bežnou vodou. Túto vodu, niečo držalo tam kde bola. Keď sa mi z nej nepodarilo odčerpať teplo, čím by som ju zmrazila a mohla prejsť peši, začínala som tušiť, čo budem potrebovať namiešať. Vrátila som sa k stolu z prísadami. Voda v kotlíku už takmer vrela. Znovu som si prešla pripravené prísady a vybrala z nich rybí olej, sumčie ikry, šupiny striebornej šťuky a vodnú trávu. Olej a šupiny som pridala do vody, ikry som rozdrvila čepeľou svojej dýky a najemno nasekala aj vodnú trávu. Všetko som tam pridala a zamiešala. Potom mi nezostávalo nič než čakať kým sa elixír, ktorý umožňuje dýchanie pod vodou uvarí. Keď som ucítila nepríjemný a výrazný rybí pach vedela som, že je hotový. Nabrala som jednu plnú ampulku a zazátkovala ju. Vzala som si opäť do rúk plameň a ten čo ešte stále plápolal pod kotlíkom som uhasila lusknutím prstou. Sústredila som svoju moc na to, aby som ochladila obsah ampulky na požívateľnú teplotu. Potom som ju do dna vypila, znova vytvorila z plameňa ohnivú guľu, ale tento krát som ju nechala aby obiehala okolo mňa v určitej vzdialenosti a začala sa vyzliekať. Keď som sa v miestnosti ocitla nahá ako keby ma práve boh stvoril zažmúrila som oči a prudkom geste rozmáchla ruky. Prudký závan vetra schmatol všetko moje oblečenie a niesol ho ponad vodnú hladinu až na druhú stranu. Vzala som zo zeme svoju dýku a sadla si na kraj bazéna. Opatrne som načiahla nohu a jedným prstom som sa dotkla vodnej hladiny. V tom okamihu ma neviditeľná sila prudko strhla takmer až ku dnu. Začala som sa zmietať a to nielen prekvapením ale aj preto, že elixír ešte nezačal plne účinkovať a ja som sa nechtiac napila. Pery som však už držala pevne zavreté a rukou som si stláčala nos. Cítila som chladnú masu vody nad sebou ako ma tlačí a udržuje čo najbližšie ku dnu. Nástup účinku elixíru sa našťastie dostavil skôr, než som sa stihla utopiť. Ako náhle mi došlo, že dýcham vodu, začala som plávať smerom na druhý breh. Voda kládla istý odpor, ktorý sa ale dal zvládnuť. Vedela som prečo je to tak. Bol to určite nápad jedného z mojich učiteľov, majstra Halseho. Vždy prizvukoval, že čarodejník by aj napriek tomu, že má moc, nemal zabudnúť na to aké to je, používať svaly. Neviem ako dlho to trvalo než som sa vynorila na druhom brehu, určite to však nemohlo byť dlhšie ako hodina, pretože účinok elixíru nevyprchal. Množstvo ktoré som požila približne zodpovedalo hodinovému účinku. Na druhom brehu som sa zabalila do svojho bieleho hrejivého plášťa, osušila sa oň a potom sa znovu obliekla. Svetlo ktoré som videla z druhej strany bolo vydávané svetelnou guľou ktorá sa vznášala asi pol metra nad zemou. Priamo pod ňou ležal na zemi kožený mešec a zvitok pergamenu. Vzala som pergamen a roztvorila ho. Stálo tam:
„Privolaj elementálov všetkých štyroch živlov. Z každého živlu jedného a odovzdaj mi nad nimi kontrolu. Matka predstavená.“
Pergamen som znovu zvinula a vzala do rúk kožený mešec. Vedela som čo v ňom je. Svetelná guľa sa trochu zdvihla ako náhle som sa mešca dotkla a teraz osvetľovala väčšiu časť podlahy podo mnou. Kľakla som si na kolená. Vytváranie privolávacieho obrazca pomocou čarodejníckeho piesku je jedna z najnáročnejších činností. Predpokladala som, že mi to zaberie ďalšiu hodinu. Začala som pomaly a sústredene malým pramienkom sypať bieli čarodejnícky piesok na podlahu a vytvárať tak obrazec kruhu. Občas som musela rukou piesok trochu uhladiť alebo rovnomernejšie rozmiestniť. Keď bol prvý kruh hotový začala som vytvárať v rovnakej vzdialenosti okolo neho štyri ďalšie ale menšie. Pôvodný kruh bol stredom celého tohto obrazca. Piesok ktorý mi zostal som rozsypala do každého okrem stredového kruhu tak aby čo najviac pokryl plochu. Keď bol na ploche každého kruhu piesok, prstom som začala do každého kruhu prstom písať znaky a slová starobylého magického jazyka Arcane, ktorý mali privolaných démonov spútať a podriadiť vôli privolávateľa. Konečne som sa postavila do kruhu uprostred a začala deklamovať privolávanie:
„Esanata nalte teno. Ove qa thé pregu córé, ove qa mibu wei to sóre. Me kalte asta, me fona eta, me lia ista, me dhellga quinba me! Meg ré zan, b´an tar elré stram. Efram ehnam, gy untha imate, ove qa... (Povstante živelný duchovia. Sama ja volám vaše podstaty, ja sama viažem ich k sebe. Príď chladný vlniví, príď žiarivý pálivý, príď prudký vetrný, príď živý kvitnúci, príď! Príďte vy všetci, sem na túto zem. Tu a teraz, v tomto čase, ja sama...)“
Slová sa rozliehali celou miestnosťou a ozvena mi ich prinášala späť. Piesok v kruhu napravo pred ňou vzplanul a ustálil sa v podobe muža tvoreného plameňmi, naľavo sa zase vzniesol do vzduchu vo vzdušnom víre a zostal v tejto forme. Vedela som, že za sebou mám vodu a zem. A teraz ich odovzdať do područia matky predstavenej. Zamračila som sa a úporne som premýšľala ako sa odovzdáva kontrola nad privolaným démonom akéhokoľvek druhu. Mala som pocit, že je k tomu dotknúť sa osoby ktorej kontrolu odovzdávam, alebo aspoň veci, ktorú vlastní. Uvedomila som si, že v rukách ešte stále zvieram takmer prázdny mešec z pieskom. Teraz si už len spomenúť na slová:
„Dajbu pregu juthirin , phalea pregu nocto. Xei wei eveste yalaka, gatha owia bera. Utili hi-gy ata rautrim, carne ata borgo! (Rozväzujem vaše putá, nepúšťam vás však. Iba ich odovzdávam osobe, ktorej patrí toto. Odteraz ste v jej područí, plnte jej príkazy!)“
Zmenu som necítila ale vzápätí som ju uvidela. Videla som ako sa okraje kruhov porušili a vytvorili tak cestu aby mohli elementáli z kruhov vystúpiť. Ozval sa hlas, ktorý vychádzal zo svetelnej gule nad nami. Bola to matka predstavená:
„Kjé atu! (Zabite ju!)“
Podarilo sa mi len vyhŕknuť:
„Čože?!“
Ako prvý zaútočil oheň, a ohnivým lúčom ktorý na mňa vyslal zasiahol moju ľavú ruku. Vykríkla som bolesťou keď mi rukáv mojej róby začal horieť. Prešla som si dlaňou pravej ruky ponad horiaci rukáv. Zo stredu dlane sa mi rinul silný prúd vody ktorým som si ho zahasila. Snažila som sa nevnímať bolesť a bojovať o život. Zozadu ma do chrbta udrel silný prúd vody a odhodil ma na stranu. Šmýkala som sa po podlahe až kým som ramenom bolestivo nenarazila na rohovú stenu. Elementál zeme dupol nohou o zem a miestnosťou otriaslo zemetrasenie. Pohľad mi skĺzol na bazén. Napriahla som k nemu nezranenú ruku. Bála som sa, že to nebude nič platné na moje prekvapenie však voda tentoraz poslúchla. Vytvorila som tri silné vodné prúdy a všetky naraz vrhla proti ohnivému elementálovi. Dvom sa mu podarilo vyhnúť ale tretí ho zasiahol a on zo sykotom uhasol. Stihol však proti mne vrhnúť ohnivú guľu ktorá sa z hrozivým pukotom rýchlo blížila. Musela som použiť zranenú ruku a prúdom vody guľu zahasiť než sa dostala ku mne. Podlaha sa náhle na niekoľkých miestach roztrhla a začali z nej vyliezať popínavé výhonky ktoré sa mi omotali okolo nôh. Do zdravej ruky som vzala svoju dýku, a čepeľ zapálila. Skôr než som sa však stihla začať vysekávať z výhonkov ktoré sa ma snažili uväzniť vodný elementál my doprial ďalšiu výdatnú spršku vody. Plameň mojej dýky pohasol. Sila vody ma tlačila do roha a ostré šľahúne popínavej rastlinky som už cítila pri krku. Zatvorila som oči a v jednom okamihu som sa snažila odčerpať teplo vo vode vodného elementála. Vzpieral sa tomu, čo bolo dobre, lebo som si uvedomila, že keby som vodu zmrazila teraz, zmrazila by som aj sama seba. Takmer som urobila osudovú chybu. Z námahou som vystrela ruky, a prekvapilo ma, že to ešte dokážem. Voda ktorú na mňa vysielal vodný elementál ma prestala tlačiť. Ak by tam bol niekto prizerajúci sa, mal by pocit, že prúd vody ktorý proti mne tá bytosť vysiela naráža na sklenenú stenu. Vrhla som všetko svoje sústredenie a energiu na jediný cieľ. Trvalo mi to asi dvadsať sekúnd než sa mi podarilo zlomiť jeho obranu a stal sa z neho kus ľadu. Na čo do čerta čaká vzduch? Nechápala som to. Šľahúne ma už škrtili. Teplo ktoré som odčerpala vodnému elementálovy som preniesla do nich. Vznietili sa a púšťali ma. Našťastie som týmto plameňom vládla ja, takže ma nezranili ani nepodpálili. Rozmáchlým gestom som proti elementálovy zeme v podobe malého lesného enta vrhla ohnivú guľu. Uskočil pred ňou ale teraz som už mala situáciu pevne v rukách. Guľu som zmenila na šíp ktorý letel sto násobne rýchlejšie a prešiel elementálovy cez hlavu. Miestnosť zaplavil smrteľný škrekot, dym a vôňa páleného dreva. Elementál v záchvate agónie sa začal potácať smerom k zamrznutému vodnému. To som nemohla dopustiť. Ak by sa vodný roztopil bol by znovu schopný boja. Začala som vytvárať kúzlo ladnými pohybmi rúk a zatínala pri tom zuby od bolesti. Keď som obe dlane vystrela pred seba proti zmrznutému vodnému elementálovy vyrazil prudký vietor, ktorý ho spolu z elementálom zeme vrhol na protiľahlú stenu. Zmrznutý elementál sa roztrieštil na tisíc kúskov a ent zostal nehybne a tlejúc ležať na zemi. Vzdušný vír pomaly vystúpil zo svojho kruhu. Nasucho som prehltla. Voda uhasí oheň, oheň spáli zem a vodu je možné zmraziť alebo nechať odpariť, ale čo proti vzduchu? Práve preto bol vždy najobávanejší a najmocnejší vzdušný elementál. Proti nemu neexistoval protiklad ktorý by ho účinne a relatívne ľahko zneškodnil. Svet sa so mnou zatočil a znovu ma to nacapilo o stenu. V hlave mi až zadunelo. Chcela som proti vzduchu použiť vzduch, ale elementál bol príliš silný. Z očí mi začali tiecť slzy. Zomriem krok od toho aby som sa stala čarodejnicou. Zomriem rukou vetra... tak moment. Vietor ako nepriateľ? V mysli sa mi začalo vynárať niečo z môjho detstva, uspávanku ktorú my mama spievala keď som bola malá:
„Na krídlach vetra, letí mocný mág. Nebojím sa priateľ, vietor nemám z teba strach. Si mocný, mocnejší než ja, však kým spojenci sme obaja...“
Začala som to spievať v preklade do Arcane:
„Un veleno ista, banja ori dijin. Phazare ui temey, ista phacau e orio zare...“
Tlak vzduchu pominul a ja som sa pomaly zniesla späť na zem. Neprestávala som spievať. Vzdušný výr začal ustupovať až sa vrátil do pieskového kruhu. Pravdepodobne matka predstavená kruch znovu zacelila. Zhlboka som si vydýchla. Z gule opäť zaznel hlas:
„Rada by som ti zagratulovala, ale ešte je tu posledná vec.“
Obrátila som svoju pozornosť k svetelnej guli a všimla som si, že pod ňou sa nachádza ďalší stolček z prísadami, vybavením a tentoraz aj stoličkou.
„Namiešaj si masť na tú popáleniu. Týmto sa tvoja skúška skončí!“
Zaškľabila som sa. Namiešať si hojivú masť, to je to najľahšie zakončenie skúšky aké som mohla mať. Sadla som si na stoličku a dala sa do drvenia potrebných prísad.